Blog

Od 8. do 11. augusta sa uskutočnilo prvé školenie Základného animátorského kurzu. Školitelia a niekoľkoroční skúsení animátori Andrej Skala, Ján Holubčík SDB a Katarína Porubská, sprevádzali dve desiatky mladých z celého Slovenska horolezeckým výstupom na horu animátorstva. Nechýbal priestor na spoluprácu, vzájomné podelenie i prežitie silných duchovných momentov. Viac o tom, čo prežili, hovorí účastníčka Frederika Babocká.

Frederika Babocká: „Stačí málo aby si plakala, ale zas veľmi málo aby si sa smiala.“

Nemôžem povedať, že animátorský kurz mi do života nepriniesol nič nové. Prosto nemôžem. Klamala by som. Priniesol mi toho ešte oveľa viac, ako bolo v manuáloch, ktoré sme si spoločnými silami vybojovali od Yetiho. A čo ma teda základný animátorský kurz naučil?

Naučil ma otvorenosti.

Spočiatku to bolo také že: „Čo tu robím? Ja chcem ísť domov.“ Neviem ako, ale všetko zrazu pominulo a ja som chcela aby ZAK nemal konca. Obdivovala som program, ktorý nám spoločne vytvorili, obdivovala som školiteľov, za to že sú takí akí sú. Katka, Andrej, Janko a Filip ku nám boli otvorení, srdcia by nám dali, a to bolo hlavným dôvodom prečo si získali moju dôveru. Cítila som že ich poznám večnosť.

Naučil ma žiť.

Bolo nádherné že sme každý deň začínali spoločnou modlitbou v našej útulnej kaplnke a tiež sme každý deň modlitbou končili. Bolo to také magické, byť s bohom, rozprávať sa s ním len pri sviečkach. Naše modlitby neboli stereotypné. Boli krátke, povedané z hĺbky srdca. Mávali  sme sv. omše, kázne ktoré boli vždy také očarujúce, že mi nejedna slza ušla z oka. Náš spevácky zbor bol obohatený o Filipa a Matúša, ktorí hrali na gitarách, o Paľka ktorý hral na dýchacej harmonike či Bruna, ktorý hral na trubke.

Naučil ma dôvere

Pád dôvery. Pre mňa to bolo ako na vrchu Mont Blanc a v strachu že spadnem. Trikrát som na pol ceste prestala, s tým že to nedokážem. Avšak Filip povedal: ,,Na nič nemysli.“ Tak som nemyslela, a dokázala som to, dôverovala som mu. Dokázala som to.

Naučil ma vidieť veľkosť v maličkostiach.

Bolo nemožné si nevšimnúť, že Janko je vždy usmiaty. Spočiatku by som možno aj uvažovala o tom či už nemá na ústach svalovicu. Po toľkých úsmevoch však bol i náš deň usmievavý ako Teletubbies. A typické, ale veľmi emotívne, volal ma princeznička, čo bolo neskutočne krásne!  Katka, baba s tým najúžasnejším smiechom, bola taká milá ako z nejakej rozprávky. A Andrej s manželkou Katkou? Obyčajné gestá ich lásky, to bola pastva pre oči. Láska z nich doslova sršala. Posledný deň mi Filip naštartoval obyčajným pozdravom: „Dobré ránko“, ktorý mi vyčaroval úsmev na tvári, pretože aj maličkosť je veľká vec.

Naučil ma spolupracovať.

Pri, na prvý pohlaď celkom banálnej veci, ako je prenesenie zraneného človeka, som zistila, že spolupráca je veľmi dôležitá a v animátorstve zohráva veľmi dôležitú úlohu.

Naučil ma čo je domov.

Jeden zo štyroch pilierov saleziánskej pedagogiky. Tento pilier bol tak vynikajúco premyslený! Boli sme rozdelení do rodín v obci, ktoré sme navštívili a našou úlohou bolo pomôcť im. Moja skupina, na čele s Filipom, bola u manželov, ktorí nám pripravili koláče, úžasné ako oni sami. Keďže pršalo teta musela zmeniť plány. Dievčatá dostali za úlohu umyť okná a chlapci brali seno z poľa, dostali gumáky a pršiplášte. Tento zážitok alebo táto pomoc cudzím, ale zato blízkym ľudom, bola taká krásna, že na ňu nikdy nezabudnem.

Andrej, Filip, Janko, Katka. Práve títo štyria sú pre mňa  inšpiratívni. Vždy ,,zažnú svetlo“ aj v situácii, v ktorej sa žiadny zapínač nenachádza. Oni mi ukázali aké ľahké je mať rada. Ukázali mi, že aj maličké láskavosti môžu niekomu vyčarovať úsmev na tvári, tak ako mne. Oni mi dávali pocítiť to, že som jedinečná. Pri nich som intenzívnejšie vnímala dôležitosť neverbálnej komunikácie. Utvrdili ma v tom, že výstup na horu je sprevádzaný aj zašívaním, nevoľnosťou či občasnou bolesťou hlavy. Avšak dokázali sme to! Najvýhodnejšie bolo že sme tam mali nonstop otvorenú kaplnku, a taktiež duchovného otca, ktorý nám bol neustále k dispozícii. Na konci sme každý dostali šnúrku, na ktorú sme si spravili symbolické uzlíky. Vždy keď sa na ňu pozriem, všetky spomienky a zážitky sa mi prehrajú opäť v hlave. Mojím snom je každého ešte aspoň raz v živote stretnúť.

Základný animátorský kurz ma naučil oveľa, oveľa viac. Bol úplne magický, úplne, že top! Určite sa prihlásim aj do školy pre animátorov, a dúfam, že tam tiež stretnem takých mega ľudí ako tu!