Blog

Na chate pri Banskej Belej sa uprostred augusta uskutočnil 17. ročník saleziánskeho tábora pre mladých maliarov. Traja profesionálni umelci pripravili tridsiatke mladých odborný program, ktorý im pomohol zlepšiť ich maliarske schopnosti a hľadať vlastnú umeleckú cestu pri svojom ďalšom raste.

Témou plenéru sa organizátori snažia reagovať na aktuálne spoločenské a svetové otázky. Tento rok sa nechali inšpirovať X. Svetovým stretnutím rodín v Ríme a zvolili heslo Moja rodina – ľudia, ktorých mám rád.

„Máme tému rodina a zameriavame sa na to, ako funguje, aké v nej máme postavenie a máme maľovať niekoho blízkeho. Takže sme mali prednášky o portrétoch aj ranné modlitby o rodine, ako sa v nej správať, a zamýšľame sa nad tým,“ vysvetlila Lívia.

Okrem duchovných podnetov, ktoré mladí dostávali počas modlitieb či svätej omše, pripravil pre nich salezián don Jozef Kupka aj praktické predsavzatie na každý deň. Ich úlohou bolo napríklad zatelefonovať rodičom, pomodliť sa za nich, namaľovať im obraz a podarovať im ho či spomenúť si na svojich súrodencov, starých rodičov a prarodičov.

Plenér = maľovanie vo voľnej prírode

Že na plenéri nejde len o nejaké „čmáranie“, garantuje hlavný organizátor akademický maliar Pavol Rehák, ktorý si do tímu pravidelne pozýva ďalších umelcov. Spoločne odovzdávajú mladým základné teoretické vedomosti o kreslení, kompozícii, farbách a odborne ich sprevádzajú pri ich maliarskych prácach v prírode.

Účastníčka Ema ocenila, že sa naučila kresliť portrét: „Doma som to už skúšala a tu sme sa to naučili robiť aj celkovo s proporciami a viac do detailov. Takže celú tú teóriu už máme za sebou.“

Samotný projekt plenéru vznikol v roku 2005. „Zámerom bolo pre deti s kresťanských kruhov, ktoré sú orientované týmto umeleckým smerom, vytvoriť bezpečný, priateľský, otvorený priestor, ktorý by im pomohol spoznať vrstovníkov a utvrdiť v sebe túto záľubu, ale aj svoju tvorivú umeleckú identitu; to všetko v saleziánskom veriacom prostredí,“ vysvetlil Pavol Rehák, ktorý je zároveň saleziánom spolupracovníkom.

Aj introvertní umelci vedia vytvoriť dobrú partiu

Viacerí účastníci plenéru prichádzajú na tábor pravidelne a tak vytvárajú spoločenstvo a kamarátske vzťahy. „Zo začiatku je to vždy také, že sa všetci hanbia, a potom sa to celé rozprúdi. Tento rok sa tu objavilo veľa nových ľudí, čo som nečakala. Takže mnoho nových tvárí a mnoho nových kamarátov, kolektívy sa rozrastajú,“ poodhalila zákulisie Ema.

Podľa Šimona je to práve umenie, vďaka ktorému sa k sebe vedia navzájom priblížiť: „Veľa tu kreslíme, čo nás baví. To nás tu spája.“ Zuzka, ktorá prišla na tábor prvýkrát, okrem nových poznatkov ocenila aj svojich nových kamarátov: „Stretla som tu veľmi veľa inšpiratívnych a dobrých ľudí, ktorí sa tiež učia presne tak ako ja.“

Ranná rozcvička aj relax v meste

Plenér je síce výtvarnícky tábor, ale kto by si myslel, že sa na ňom od rána do večera maľuje, je na omyle. Hneď po prebudení mali mladí v programe rannú rozcvičku, na ktorú sa síce chodilo ťažko, ale organizátori nepopustili. Je to súčasť formovania tela a pevnejšej vôle. Poobede bol v ponuke šport a nechýbala ani večerná opekačka.

Aby maliari počas týždňa načas zmenili prostredie a program, pravidelne absolvujú celodenný výlet do neďalekej Banskej Štiavnice. Tento rok počas neho navštívili galériu a sprístupnenú baňu. Počas voľného rozchodu v meste si mohli užiť relax a zachytiť vo svojich skicároch detaily architektúry Štiavnice či miestnej botanickej záhrady.

Tábor, ktorý chytí za srdce

Veronika Maďarová bola kedysi pravidelnou účastníčkou plenéru a postupne na seba vzala službu animátorky. „Ja som tu už asi desiatykrát, keď som to tak počítala. Chodím sem kvôli deťom, kvôli umeniu. Človek sa tu stále niečo nové naučí a stále môže aj niečo odovzdať.“

O to, aby umelci netvorili s prázdnym žalúdkom sa veľmi obetavo starali tri sympatizantky saleziánskej rodiny zo Zlatých Moraviec a Levíc, ktoré sa každoročne tešia na plenér minimálne tak, ako jeho mladí účastníci.

Zdroj: mk; donboscodnes.sk
Foto: Zuzana Schaleková, donboscodnes.sk