Blog

Prečítajte si ďalší z príbehov zo zahraničných pobytov. Tentoraz sa cez Domku vydala do Nemecka dobrovoľníčka a animátorka z Michaloviec, Vierka. A že neľutuje – to si prečítate nižšie 🙂

Keby mi niekto v máji, počas maturitného týždňa, keď som na poslednú chvíľu písala motivačný list a s malou dušičkou sa hlásila ako animátorka na týždenný saleziánsky tábor do Nemecka, povedal, že sa to všetko naozaj podarí, asi by som sa na to zo strachu nakoniec nedala. Som vďačná, že sa všetko udialo tak, ako sa malo, a ja som mohla posledný augustový týždeň skutočné stráviť na tábore v nemeckom Benediktbeuern.

Keďže týždeň pred tým bol v našom stredisku v Michalovciach prímestský tábor, rozhodla som sa vycestovať až v sobotu po jeho skončení. Hoci som teda zmeškala Teambuilding a Vorbereitung (prípravu), skupinka mojich trinástich spoluanimátorov mi to vôbec nedala pocítiť. Práve naopak, hneď po mojom príchode boli ku mne priateľskí, pomáhali mi a radi sa pýtali na Slovensko. Okrem mňa boli cudzokrajní ešte dvaja chlapci – jeden z Česka a jeden z Ghany – všetci ostatní boli Nemci.

Tábor sa niesol v znamení vody a jej (ne)konečných zdrojov. Našich 30 detí vo veku od 10 do 14 rokov s chuťou nasávalo informácie z interaktívnych workshopov a aktivít zameraných na náročné no dôležité otázky a problémy vody v dnešnej dobe. Tie im nielen rozšírili obzory, ale aj pomohli v nasledujúcich hrách. V pondelok sme tak spoločne vyrábali palubné pasy či stavali loď. V utorok sme sa zas naučili, čo je to virtuálna voda, mali sme burzu nádobiek na vodu a súťažili sme v jej transporte a dokonca sa nám podarilo vyrobiť si filtre a pomocou nich získať čistú vodu. V stredu sme sa dozvedeli o podmienkach výroby oblečenia v chudobných častiach Ázie a napríklad aj o tom, ako to všetko ovplyvňuje Aralské jazero a ako to súvisí s vodou. Snažili sme sa nájsť nápady a riešenia, ako tomu pomôcť. Poobede sme si dopriali relax v podobe kreatívnych workshopov – každý si mohol vybrať ten svoj: hudobný, tanečný, divadelný, maliarsky či tvorivý. Na štvrtok sme sa všetci tešili už od pondelka – čakal nás výlet k jazeru Kochelsee, po ktorom sme sa dokonca plavili loďou (našťastie nie našou kartónovou J), a večer sme mali spoločnú stanovačku. Do piatka sme sa preto zobudili s mierne opuchnutými očami, no aj napriek tomu nadšení, pretože na nás čakal sľúbený poklad, ktorý sme chceli nájsť. Keď sa nám to podarilo, vrhli sme sa do prípravy záverečnej oslavy. Rozdelili sme sa do skupín a každý na oslavu priniesol čosi pekné, z čoho sme sa potom spoločne tešili – pesničku, divadielko, dekorácie, ďalší vďaky a prosby za tábor a za nás všetkých. Po tomto krásnom uzatvorení tábora sme si ešte spoločne urobili reflexiu a pozreli fotky. A so zvláštnym pocitom, ako veľmi nás tento jeden týždeň spojil, no že sa už možno nikdy neuvidíme, sme si popriali viel Glück (veľa šťastia) a poslednýkrát zakývali.

Ďalšie dva dni sme s animátormi venovali upratovaniu a hodnoteniu a ja som mala dosť času aj na obdivovanie čarovného Benedikbeuern, uloženého v objatí Álp. V nedeľu prišiel čas rozlúčiť sa aj s ním a vrátiť sa domov, tešiť a deliť sa o radosti z ďalekého, veľkého sveta. A že ich teda bolo! J

Musikworkshop s Afričanom; každovečerné Gute Nacht (večerné slovko) a ich citeľná úcta k donovi Boscovi; konferencia ohľadom konfliktu týkajúceho sa vody v Afrike, počas ktorej deti rokovali a snažili sa nájsť kompromisy popri odlišných záujmoch ich krajín; spontánne hry a rozhovory s deťmi, ktoré boli tak ohľaduplné k môjmu habkaniu a zakaždým trpezlivo reagovali na môj zmätený pohľad; 8 ukrajinských detí, ktorých účasť a priateľstvo mi priniesli obrovskú radosť a kúsok domova… Odnášam si skutočne plné srdce a verím, že mnohé z toho týždňa vo mne ostane už navždy. Ďakujem všetkým, vďaka ktorým to celé bolo možné. A najmä Bohu, ktorý mi celý čas s láskou dával najavo, že ma nikdy v ničom nenecháva samu.

Napísala: Vierka