Blog

Predstavte sa nám na úvod: Ako sa voláte? Odkiaľ ste? Koľko máte rokov? Študujete/pracujete?

M: Ja som Miriam. Mám 23 rokov. Bývam v Dolnej Strede, čo je kúsok od Serede aj v blízkosti Trnavy. Ukončila som momentálne bakalárske štúdium, ktoré bolo zamerané na podnikanie v cestovnom ruchu a službách. Tento posledný semester som bola aj na stáži v Mníchove a po štúdiu sa chystám aj na absolventskú stáž na Kanárske ostrovy. Budem tam pracovať s mladými, organizovať akcie a podobne. Je to úzko spojené aj s tým, v čom som vyrastala. Prešla som vlastne cez rôzne komunity, či už to bolo eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí v Seredi alebo Združenie mariánskej mládeže v Nitre a nakoniec som sa dostala od 14 rokov ku skautom. Tam som až do minulého roku aktívne pôsobila a zapájala sa. Na tejto Svätojakubskej ceste už teraz život ponúka iné možnosti, preto už nie som aktívna v zbore, aj keď som v nejakom kontakte so skautami.

O: Moje meno je Ondrej. Mám 29 rokov – trošku viac než Miriam (smiech). Som odchovanec z Kopánky, z Trnavy od saleziánov, kde som strávil celé svoje detstvo. Venoval som sa tam aj animátorčeniu do svojich 19.-20. rokov, kým som odišiel na vysokú školu do Brna, kde som študoval aplikovanú informatiku. Po štúdiu som sa vrátil naspäť na Slovensko a išiel som robiť na dva roky do štátnej verejnej správy – snažil som sa to trošku zlepšiť. Teraz si dávam štvormesačný sabatikal, kde čistím hlavu, venujem sa iným veciam ako napríklad budovaniu vzťahu 🙂 Inak som z Trnavy.

Ako vznikla myšlienka vašej cesty a čo vás motivovalo spojiť to so zbierkou pre Kolégium Márie Romero?

M: Vyplýva to z môjho sna, ktorý som vždycky mala. Keď som stretla Ondreja, bolo jasné, čo ho bude čakať (smiech). Vždy som chcela so svojim priateľom podniknúť púť, ísť niekam ďaleko a kráčať. Toto bol celý môj plán – ísť s ním do toho nekomfortu, vidieť seba aj jeho, ako na to budeme reagovať a podľa toho si potom rozmyslieť, či spojiť naše životy. Keďže je to dôležité rozhodnutie, chcela som mať seba aj svojho budúceho partnera prevereného. Zároveň ďalším mojim snom bolo šíriť myšlienku o nejakom projekte, ktorý ma chytí za srdce, keďže k neziskovému sektoru mám naozaj blízko. Toto spojenie sa vybudovalo najmä v skautingu a vedela som, že chcem nejakému projektu, ktorý vzniká, takýmto spôsobom pomôcť. A to som povedala aj Ondrejovi, že by sme mohli hľadať nejaký projekt, ktorý našou cestou zviditeľníme.

O: Motivácií k tejto ceste mám veľa – spoznať Miriam, vyčistiť si hlavu a naplánovať si život ďalej, dať sa fyzicky trošku dokopy, schudnúť a nadobudnúť nejaké svaly a zaviesť si dobré návyky do života. Už dávnejšie som mal naplánovaný nejaký sabatikal. Chcel som dať za tou dvojročnou prácou v štátnej verejnej správe hrubú čiaru a ísť si vyčistiť hlavu. Do toho prišla Miriam, že by so mnou rada strávila nejaký čas na cestách a navrhol som Cestu hrdinov SNP. Ako sme sa o tom ďalej bavili, došli sme k tomu, že by sme zvolili jednoduchšiu trasu. Ja som bol už dvakrát na Svätojakubskej ceste, tak sme si povedali, že to je väčšinou po rovinke, je tam vybudovaná infraštruktúra a že tých 800 – 1 000 km by bolo celkom schodných. Tak sme si vybrali túto možnosť a začali hľadať nejaké projekty. Tým, že som zo saleziánskeho prostredia, hneď mi napadli Savio, Vides, nejaké misie. Miriam hľadala iné projekty, ku ktorým by sme mali blízko. Až som jedného dňa otvoril messenger a našiel správu od Moniky Foltýnovej FMA, že potrebujú pomôcť s Kolégiom Márie Romero. Odprezentoval som to Miriam a chytilo ju to za srdce.

M: Každého z nás na projekte zaujalo niečo iné. Mne sa páčila hodnota rozvoju, ktorú saleziánky dávajú týmto dievčatám a vedia ich posunúť v živote. U Ondreja to bolo vyslovene kvôli tomu, že ide o saleziánsky projekt a preto verí, že je a bude to dobré.

Bez akej veci by ste sa na tejto ceste nezaobišli? Ak by ste si mali vybrať jednu zbalenú vec, ktorá bola najdôležitejšia počas putovania a prečo?

O: Mobil a nabíjačka. V mobile mám všetko – navigáciu, modlitby, prekladač, všetko, čo potrebujem na komunikáciu. Môžeme cez neho postovať fotografie na internet a robiť osvetu o projekte. Bez neho by sa kráčalo ťažko, lebo cesta je mnohokrát neoznačená. A tiež komunikovať s ostatnými pomocou pohľadníc by bolo veľmi pomalé.

M: Najpraktickejšia vec je ľadvinka. Mám ju stále na sebe, sú v nej všetky dôležité veci, ktoré potrebujem mať poruke a vyvažuje sa s batohom.

Čo vás vie motivovať, keď vám dochádzajú sily?

O: Jedlo, cukor, voda sú veci, ktoré ma nakopnú ísť ďalej. A keď už ani to nepomáha, Miriam je veľmi dobrý motivátor.

M: V ťažkých momentoch mi naozaj pomáha, keď stretneme dobrých ľudí, okoloidúcich, ktorí nám prajú šťastnú cestu alebo nás dokonca ubytujú u seba doma – to ma neskutočne nakopne. Vidieť toto dobro, ktoré môžeme spoznávať aj putovaním ma motivuje. Je krásne stretávať sa s ľuďmi vo svete, v zahraničí a vidieť to dobro v nich.

Veríte mladým? Čo by ste chceli odkázať našim mladým?

O: Jasné, že verím mladým! Nech sa neboja roztiahnuť krídla, nech vycestujú do zahraničia, nech sa pozrú okolo sveta, ako to chodí inde, nech sa naučia to najlepšie, čo sa dá. Existuje kopec projektov, kde sa dá naučiť veľa – jazyky, zručnosti, soft skills. Alebo rôzne tréningy, ktoré ponúkajú neziskové organizácie v rámci európskych grantov – nech sa do toho pustia naplno a nech to využívajú.

M: Tiež verím mladým! Riadim sa aj podľa vety, ktorú mám vštiepenú zo skautingu, že mladým treba dať zodpovednosť a stanú sa zodpovednými. Tak nech sa neboja prebrať zodpovednosť, lebo tým, že je preberú, rastú. A potom starším by som chcela odkázať, aby sa nebáli dať im tú zodpovednosť.

Prečo je Miriam/Ondrej najlepší spolupútnik?

M: Boli sme spolu s Ondrejom na jednom rozvojovom kurze v rámci vzťahu, na ktorom bolo povedané, že keď sa ľudia spolu smejú, tak spolu aj zostanú. Pre toto je Ondrej najlepší spolupútnik, pretože sa počas cesty neustále smejem. A potom tento humor pretavujem do našich sociálnych médií a vidím, že aj ostatní sa na tom smejú, z čoho vyplýva, že Ondrej je naozaj vtipný:) Zároveň vnímam, že si zo svojej rodiny nesie veľmi dobrú cnosť – starostlivosť. Cítim, že v situáciách, kedy to naozaj potrebujem, on sa o všetko postará. To, čo ja nemám, on má, takže sa to vyvažuje a je vidieť, že to na našej ceste dobre zaklaplo.

O: Miriam je najlepšou spolupútničkou, pretože je vždycky radostná. Keď som nahnevaný, niečo ma trápi, niečo nie je v poriadku, ona si vždy nájde nejakú pozitívnu vec na tom celom a drží sa tej pozitívnej energie. Do toho všetkého vychádza veľmi dobre so všetkými ľuďmi naokolo. Vždy, keď niečo treba, ona to odkomunikuje a všetci jej vyjdú v ústrety. Napríklad aj teraz v Rakúsku, tým, že ovláda nemčinu, veľakrát nám vybavila ubytovanie, čo nám veľmi uľahčilo putovanie.

Aký máte sen?

O: Žiť zmysluplný život, kde budem môcť pomáhať druhým a podporovať ich v tom, čo robia a dávať im to, čo som dostal aj ja. Chcem sa podeliť s tým, čo mám, lebo sa mi zdá, že toho mám naozaj veľa. Čiže robiť pre druhých ľudí či v informatike alebo zdravotníctve, či pre neziskovky alebo v čomkoľvek. Pomáhať druhým dosahovať to najlepšie, čo v nich je.

M: Snov je viacej a v rôznych oblastiach. No takým spoločným snom je mať zdravú rodinu a tú lásku, ktorú som dostala od našich, dať vlastným deťom a robiť to čo najlepšie.

Miriam a Ondreja môžete sledovať na ich Svätojakubskej ceste. Potešíte ich, ak aj vy podporíte Kolégium Márie Romero.

Diana Sokolová